naokraj

Už pár dní veľmi nesledujem politické šarvátky. Sme z nich už mnohí unavení. Dnes som neprezieravo nazrela sem na toto blogovisko, a ako vždy, ten podělá to, a ten zas tohle, a všichni poděláme všechno. To prekrúcam Voskovca a Wericha, kto by nevedel.

Čítam, že Šimkovičová odvolala dočasného riaditeľa Slovenského literárneho centra Murína, lebo keď ho redaktorka českého Respektu Svobodová na knižnom veľtrhu v Prahe “konfrontovala” s tým, že publikuje na konšpiračných weboch, vraj povedal, okrem toho, že mal urobiť i nejakú nejapnú poznámku o jej vzhľade, čo si myslí o havlovskom kulte. Murín, inak dosť sebastredný pán – ale všetci máme právo na nejakú menšiu osobnostnú úchylku – reagoval na ukričané trhové baby z publika, ktoré sa na neho vrhli ako osy na med (videla som video na YT, celkom sranda) za jeho drzo otvorené odpovede na otázky ideologicky znepriatelenej redaktorky, s rovnakým nasadením. Vznikla scénka ako sa na trhovisko patrí! Okrem tohto českého průseru sa na neho organizovane mali sťažovať zamestnanci Slovenského literárneho centra, že je autoritatívny, nevie ho riadiť, spôsobuje chaos a bla bla. Však to poznáme. Ostatný riaditeľ Sibyla (vraj spisovateľ, ale nečítala som ho a ani si asi nikdy na to čas nenájdem) bol zo stajne politických mimovládok, dvoran z Kiskovho prezidentského paláca (alebo Kisku-pajáca?:-)), tak si viem trochu predstaviť tých zamestnancov, čo sa tam v tom SLC mohli medzičasom usídliť.

Okrem škandálu okolo Murína som ešte natrafila na ostré výhrady voči Michelkovi, ktorého istá bývalá matičiarka obvinila zo všetkého možného. Čítala som jej list, v ktorom ho dokonca okrem snahy ovládnuť Maticu obviňuje z obhajoby klérofašizmu na Slovensku, a tiež som si vypočula druhú stranu. A čo som si z toho vyvodila? Že vstúpiť do politiky, to radšej stúpiť do h… . Michelko – aj keď si nemyslím, že je bez chyby – sa podľa mňa snaží robiť to, čo považuje za správne a čo sľúbil sebe aj voličom, keď do tej politiky šiel. Či sú jeho návrhy takové, alebo makové, to posúdiť nemôžem, lebo do toho ne_fungovania tejto celonárodnej kultúrnej inštitúcie až tak nevidím. Viem iba, že je zásluhou minulých vlád, ktoré na ňu buď kašľali, alebo sa ju priam usilovali zrušiť ako údajne anachronizmus a zbytočnú príťaž, podvyživená, a že sa jej nedarí rozvíjať a upevňovať slovenské vlastenectvo, prehlbovať vzťah k slovenskej štátnosti, prebúdzať a umocňovať národné povedomie Slovákov a v tom duchu vzdelávať mládež (pri tom vedení na Ministerstve školstva ani náhodou, však?).

Ak Matica chráni a rozvíja národné dedičstvo ako národnú i kultúrnu hodnotu, mohli by sa už konečne nájsť peniaze, aby nám boli sprístupnené aj rukopisy tých, čo sa zaslúžili o to, že tie národné kultúrne hodnoty máme, i keď mnohé založené iba niekde v archíve a nenájde sa nikto, čo by z nich sfúkol prach a vytiahol ich zo zabudnutia na svetlo božie. Tak dopadol aj rukopis, ktorý sa práve pokúšam lúštiť. (Je to, preboha, niekoľko stovák husto popísaných strán formátu A4 s poznámkami na okrajoch, navyše jeho kópia z čias, keď neexistovala moderná kopírovacia technika. Tá biblická čestina, archaizmy a nárečové prvky, starosvetský slovosled a vetosled by mi až taký problém nerobili, viem im ešte porozumieť, ale niekedy mám dosť problém s lúštením písma, niektoré písmená písal inak, ako sme my zvyknutí, a keď už bol unavený, alebo sa rozpísal a prestal dbať na krasopis, je to fuška lúštiť aj s lupou!)

Na lúštenie toho rukopisu od miestneho vzdelanca, polyhistora, ako bolo u vzdelaných ľudí vtedy zvykom, ktorý sa okrem iného snažil byť aj spisovateľom, potrebujem dobré denné svetlo, nie ako dnes, keď bolo polotemno a pršalo. Postupujem slimačím tempom a už neopisujem celé pasáže (to by som asi nestihla ani do smrti), len si v skratke, a v modernej slovenčine 🙂 značím, čo som sa dočítala.

Onen veľmi vzdelaný človek napísal ten spis, venujúci sa lokálnemu miestopisu, osídleniu, mýtom, histórii, prírodopisu, a aj kultúrnym, sociálnym a zdravotným podmienkam, v ktorých ľudia žili, epidémiám, chorobám, ktorými miestni obyvatelia trpeli, ľudovým liečiteľským praktikám a poverám ešte v predmatičnom období, očividne inšpirovaný romantizmom, aspoň pokiaľ išlo o jeho predstavy minulosti našich začarovaných dolín. Keď opisuje životné pomery svojich miestnych súputnikov, romantický pohľad sa vytráca, nastupuje vecný realizmus. Bol aj lekár – takže bol pozorovateľom sociálnych podmienok a spôsobu života v mestečku a jeho okolí, a ja sa už teším, keď sa prebojujem v tom jeho rukopise k týmto jeho postrehom.

Je to pre mňa ako cestovanie v čase. Stretávam sa v tej minulosti s človekom, ktorý vtedy žil, vnímam ten stratený svet jeho očami, dostávam sa k jeho mysli, ožíva predo mnou… Zomrel temer sto rokov predtým, než som sa ja narodila, ale tie jeho predstavy o tom, ako sme našli tento kút Zeme zakliaty uprostred neprestupných divokých hôr sú presne také isté, aké boli tie moje, keď som sa raz na brigáde pri hrabaní sena pozerala z jedného takého vrchu dolu do doliny a predstavila si prvých pútnikov, čo tam zablúdili. A o mnoho rokov neskôr sa dočítam v tom rukopise zabudnutom v archíve Matice, že niekto dávno predo mnou opísal moje predstavy, ako by mi ich čítal z hlavy.

Možno sa v blogu ešte k dojmom z prečítaného vrátim. Autor rukopisu bol jedným z tých, ktorým sa hovorí národovci. Viem, pre niektorých je to pejoratívum. Vyslovujú to slovo sarkastickým tónom a stotožňujú ho s posmešným hejslovák. (Keby bol Ukrajinec, volali by mu na slávu.) Pre nich je všetko, čo by mohlo povzbudiť národné sebavedomie a hrdosť, a nebodaj ešte budovať slovenské vlastenectvo, ak nie priam stimulom nežiaduceho smerovania k fašizmu, tak aspoň trápnym spiatočníctvom, ktoré nemá pre nich, svetobežníkov a svetoobčanov, žiaden zmysel.

Či môžeme byť hrdí na seba od čias, keď sme sa ako samostatný národ ocitli tak napoly nechtiac v samostatnom štáte, to veru neviem. Žerie sa to tu vzájomne krížom-krážom, a chuť k spolupráci za nejakými spoločnými vyššími cieľmi nevidím žiadnu. Nuž, neviem, neviem, ako dopadne Slovensko pri takomto národnom kanibalizme. Pravda, tých pár miliónov, keď ten povestný posledný zhasne sa vo svete medzi inými národmi stratí. Tie prežijú, náš nie.