naokraj

Niektorí prostáčikovia, ktorým chýba invencia a nedokážu samostatne myslieť, neustále opakujú tie isté klišéovité invektívy na adresu hlavného objektu svojej nenávisti. Špeciálne ten “birmovaný komunista” mi už riadne lezie na nervy!

Moja stará mama z východu (pôvodne gréko a potom od zákazu ich cirkvi rímskokatolíci) tvrdila, že ich farár je komunista. Nemyslela to asi tak, že je v Pacem in terris, teda že kolaboruje s režimom, ale videla v tej komunistickej ideológii spoločné črty so sociálnym učením cirkvi.

Katolícke sociálne učenie uznáva právo každej ľudskej bytosti na dôstojnosť, čo však neznamená, že by mal byť človek individualista a myslieť len na seba a svoj prospech, je súčasťou spoločnosti, má zachovávať úctu k ľudskému životu a dbať na spravodlivosť a byť prospešný pre spoločnosť. Jej základom je rodina, a tá spolu s inými rodinami a ďalšími sociálnymi inštitúciami má ochraňovať dôstojnosť človeka a povinnosť spolupracovať pre spoločné dobro všetkých, osobitne chudobných a zraniteľných, tých, čo nemajú moc a trpia nedostatkom. V ľudskej rodine – spoločnosti platí princíp solidarity, jej členovia majú „milovať blížneho svojho“. Ak by ľudia mysleli iba na seba, narušila by sa jej rovnováha a súdržnosť, a to by bolo nakoniec na ujmu všetkých. Práca nie je iba prostriedok na zabezpečenie materiálnych potrieb, vedie k sebazdokonaľovaniu, je to účasť na stvoriteľskom diele. Aby mohol každý človek dôstojne žiť, musia byť zabezpečené základné práva pracujúcich ako sú právo na prácu, slušné a spravodlivé mzdy… Všetci ľudia sú si rovní, a to bez ohľadu na schopnosti, talent, pôvod, všetci majú rovnaké právo na ľudskú dôstojnosť. Spoločnosť má vytvárať také sociálne podmienky, ktoré umožnia ľuďom dosiahnuť svoj plný ľudský potenciál a svoju ľudskú dôstojnosť realizovať.

Niekto by mohol namietnuť, že za toho “komunizmu”– ako sa nesprávne hovorí, lebo sme to štádium vývoja socializmu ešte nedosiahli – neplatil princíp subsidiarity, o ktorom by sa u katolíkov s ich hierarchiou tiež dalo polemizovať. (Ten spočíva v tom, že držitelia vládnej moci sú len správcovia spoločnosti, verejnou mocou im zverenou majú podporovať vyrovnaný rozvoj jednotlivcov a rodín, spoločné dobro, ale nižším sociálnym útvarom nezasahujú do ich kompetencií.)

No čím sme viac pokročili v budovaní tej “demokracie” od jej nastolenia po porážke tých komunistov a ich “totality”, tým väčšmi sa nám tá “demokracia” začína podobať na totalitu z čias, keď sa nám tí komunisti ujímali moci a ešte pred výchovou nového človeka, budovateľa komunizmu a pred nastolením spoločného dobra a blaha všetkých členov spoločnosti bez rozdielu si dali za úlohu potlačiť, eliminovať zarytých triednych nepriateľov. Neskôr už až také psie kusy ako na začiatku nestvárali. Čo sa dá povedať aj o kresťanoch, lebo tí tiež v začiatkoch, keď sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom, neboli svätí. A excesy kresťanskej cirkvi pokračovali ešte aj v ďalších obdobiach. Ale tak, ako nemožno kresťanov stotožňovať s inštitúciou, ktorej sa zmocnili a zneužili ju jednotlivci popierajúci princípy viery, ktorou sa oháňali ako bičom, nemožno ani komunistov stotožňovať so stranou, ktorú zakladali a do ktorej vstupovali veriac, že sa v nej združili za spoločnými ušľachtilými cieľmi. A mnohí z nich boli veriaci kresťania, i birmovaní. Alebo judaisti…

Obzvášť na Slovensku strana musela v tichosti tolerovať, že si ľudia, tí budovatelia komunizmu, nechceli osvojiť vedecký svetonázor. A nie, to neznamená, že verili v plochú zem, ako to radi verklíkujú tí mentálne zaostalejší spomenutí v úvode. Tu sa takpovediac uplatňoval ten princíp subsidiarity: čo bolo v kompetencii jednotlivca a jeho súkromná vec, do toho sa tá strana a vláda nestarala. Problém mohol nastať, keby sa z toho mala stať vec verejná, t.j., ak by to malo rušiť oficiálnu politickú ideológiu. Preto bol nejden aj komunistický funkcionár birmovaný, a ak to urobil diskrétne, nikto mu to nevyčítal. Ostatne, veď si v podstate tie učenia neodporovali, mali, ako postrehla aj tá moja babka, veľa spoločného, takže nebol dôvod mať výčitky svedomia kvôli zrade vnútorného presvedčenia! Aj to milujte sa a množte sa bolo v záujme populačnej politiky a štátu a rozvoja socialistickej spoločnosti, ktorá podporovala rodinu ako základnú bunku spoločnosti.

A neboli to len členovia strany, ktorí boli naoko vysporiadaní s náboženstvom a mali ten správny svetonázor. Boli to aj nestraníci, čo sa nikde cirkevnými obradmi, ktorých sa zúčastňovali, nechválili. To dnes sú všetci tí, čo majú sobáš v kostole alebo si nechávajú krstiť či birmovať deti úprimne veriaci a dodržiavajú v živote kresťanské zásady? A je somár, čo dookola s jedovatou zášťou omieľa toho birmovaného komunistu etalónom mravnosti?

Alebo to je len niekto, kto dokáže uniesť vlastné hriechy len tak, že ich pripíše iným? Niekto, koho zožiera vlastný neúspech a vinu zaň pripisuje tým, čo mu ho – podľa neho – ukradli? Nešťastník, neschopný ani toho, aby sa dokázal zmieriť aspoň na staré kolená konečne sám so sebou? Ale to sú už otázky pre patopsychológa alebo psychiatra.