naokraj

Občas sa premôžem a vypočujem si či prečítam komentáre a články tých bojovníkov za zvrhnutie súčasnej vlády na Slovensku. Najmä ak sa jedná o ľudí v staršom strednom veku (od tých 44 vyššie) a dôchodcov, rada by som im nazrela do hlavy a zistila, kde sa to zadrháva. Tým mladším, odchovaným už na počítačových hrách a postupne debilnejúcom a debilizujúcom internete sa ani tak nečudujem. No a tí naši študenti, tí už trpia digitálnou demenciou.

Tu som si napríklad prečítala toto:

“Generácia našich starých rodičov bojovala za svoju slobodu od Pražskej jari, cez normalizáciu, až sa ich snahy pretavili do Nežnej revolúcie. Generácia našich rodičov krátko potom zviedla boj za slobodu v 98-om, poznačená atmosférou doby a odhodlaným duchom revolúcie.

My, vyrastajúc v blahobyte a slobode, sme generácia mieru. Avšak keďže ho za nás vybojovali iní, akosi nechápeme, že mier bez predchádzajúceho boja nie je možný.

 …istý čas nám budú vládnuť zvrátené indivíduá ako Trump, Putin, Orbán, Fico… až nás privedú do takej krízy, že aj tí najzmäkčilejší pochopia, že mier bez boja jednoducho neexistuje.

Zobuďme sa, prosím, čím skôr a začnime bojovať s oponentom primeraným spôsobom.

Pevne verím, že táto séria protestov neutíchne do stratena a konečne sa podarí nejaká zmena v spoločnosti.” 

Generácia mojich rodičov zažila od svojho detstva niekoľko prevratov a režimov. Moja mama ako mladučká úradníčka komunistický prevrat na ONV, po ktorom sa ľudia vo vedúcich funkciách so vzdelaním posielali “k lopate” a namiesto nich boli dosadení bývalí baníci, lebo ja som baník, kto je viac?! A tí si cez pracovnú dobu v kancelárii pochutnávali na dobre vyúdenej slaninke na zamastenom papieri položenom rovno na kvalitný písací stôl z dubového dreva a odniesli si z kancelárie domov rádio. Už navždy. Pre takých, čo si nedali pozor na bezpečnostného referenta, ktorý počúval za dverami, a opovážili sa kritizovať diletantizmus verchušky, alebo sa znepáčili nejakému významnejšiemu súdruhovi,. si prišli páni v dlhých kožených kabátoch, navlas rovnakých, aké nosili ich predchodcovia z gestapa a milého odhaleného sabotéra budovania nového ľudovodemokratického zriadenia naložili do čierneho Tatraplánu. Prihlášku do KSČ, ktorú zamestnanci mali nepovinne-povinne vyplniť a odovzdať, moja mama schovala do šuflíka a tvárila sa, že na ňu pozabudla. Kto sa nahlas vzpriečil a otvorene odmietol (a to si veru málokto trúfol), letel. Rozumnejší radšej hrali mŕtveho chrobáka. Tých čo bojovali, bratov Mašínovcov alebo tých z Bielej légie, si dnes privlastňujú aj ich bývalí triedni nepriatelia, respektíve priami potomkovia tých triednych nepriateľov. A tiež treba povedať, že ten boj menovaných za slobodu a ľudské práva má tiež pár diskutabilných zádrhelov.

V šesťdesiatych rokoch sa začali zhora prehodnocovať činy bývalého vedenia strany a vlády a naprávať už dávnejšie v Sovietskom zväze a potom aj v ďalších štátoch sovietskeho bloku odhalené stalinské zločiny. Zároveň trvala Studená vojna, takže i napriek citeľnému uvoľneniu atmosféry sme sa museli mať na pozore pred úkladmi „západných imperialistov”. So starou mamou sme zbierali páskovaného amerického chrobáka, mandelinku, zhadzovanú na naše zemiačniská z nepriateľských lietadiel. Ničili sme ju aj DDT práškom, ktorý strašne smrdel. V škole som dostala vši, posypali mi ním hlavu. Ale napriek tomu, že USA boli náš nepriateľ, boli sme pri sledovaní pohrebu J.F.K v telke hlboko dojatí.

V kinách premietali aj americké, francúzske, talianske filmy, poznali sme všetky kapitalistické filmové hviezdy a tenisky sme mali popísané anglickými názvami big-beatových skupín, ktoré sme ani nepoznali. Vyčítali sme ich názvy z časopisu “Beseda”, kde uverejňovali ich fotky a aj noty a text ich pesničiek. Na “Help” s Beatles pustili do “blchárne” aj nás, decká, bol mládeži prístupný. Na “Lásky jednej plavovlásky” nás, bohužiaľ, nepustili, to by bolo mravné ohrozovanie mládeže. Premietali ho niekoľkokrát za sebou, a aj tak boli na lístky nekonečné šory. Počas krátkej Pražskej jari mnohí podľahli eufórii a uverili, že nám to úplné zrušenie cenzúry, nebývalá sloboda diskutovať s rôznymi názormi na verejnosti vydrží a že sa všetci dohodneme, aby nám v našej drahej vlasti (lebo ten pocit vlastenectva bol úžasný!), vydržal naveky. Večne usmievavý Dubček skákal rybičku na kúpalisku. Štrkulová bola Miss Československo. Mama neverila, že nám ten “obrodný proces” prejde. Raz pred telkou, v ktorej diskutoval aj Husák, povedala, že je “stará líška” a že “špekuluje”. To sa už asi schyľovalo k obratu. V noci nám volala teta, že nás obsadili Rusi. (Keby sme boli bývali členmi NATO a obsadili by nás vojaci z členských štátov, v skratke by sa dalo povedať, že nás obsadili Američania, no nie?) Už sme nespali, počúvali sme s mamou rádio a pozerali vysielanie v televízii. Ľudia vykúpili všetok chlieb, múku a cukor. Mama povedala, že netreba žiadne zásoby, vojna nebude. Môj vtedajší idol, Kubiška, spievala: “Ať mír dál zůstává s touto krajinou, zloba, závist, zášť, ty ať pominou …”

Ochutnali sme slobodu. Moja generácia v nej fakticky – odkedy som začala vnímať svet – už vyrastala. Spolužiaci chodili na náboženstvo, katolícke aj evanjelícke, boli skauti a nikoho nikto nasilu nenaháňal, aby chodil na pionierske schôdzky. Komu sa nechcelo, nešiel. Do pionierskeho domu sa chodilo na filmy, na krúžky, alebo len tak, zahrať si ping-pong, nejaké stolové hry. A do lampiónového a prvomájového sprievodu za toho Dubčeka išli všetci sami od seba a s radosťou. Všetci, aj žiaci v škole, sa zbierali na Alweg. Chvíľu trvalo, kým nám zakázali Dubčekove odznaky. Dubčekove rožky sme si kupovali ešte dlho potom…Naša sloboda končila Woodstockom, protestami proti vojne vo Vietname, rozpadom Beatles, MS v lyžovaní vo Vysokých Tatrách bez Alwegu…

V prvých rokoch normalizácie dostali moji rovesníci príležitosť vyskúšať si na vlastnej koži totalitné metódy, porovnateľné – pre tých, čo by si chceli predstaviť ich psychologický účinok – s tým, čo sme tu zažili za nedávneho núdzového stavu a honu na čarodejnice za Matoviča a jeho nasledovníkov. Poučení z krízového vývoja sa ľudia na politiku mohli tak akurát vy…. . Dáš pokoj, máš pokoj. Čo je doma, to sa počíta. Takto bojovali tí starí otcovia dnešných starších dospelých boh/-ýň/-ov spravodlivej pomsty. Vláda podporovala výstavbu bytov, v rámci populačnej politiky rodinám s deťmi poskytoval štát výhodné novomanželské pôžičky, bola zavedená ďalšia materská dovolenka – ženám bolo postupne umožnené zostať doma s deťmi do veku troch rokov a počas materskej dovolenky začali dostávať materský príspevok, rodiny s deťmi boli tiež uprednostnené pri poskytovaní bývania. O Charte 77, o akomsi undergrounde, disidentoch, samizdate nemala drvivá väčšina občanov ani poňatia, a ani by sa o to nezaujímala, nieto ešte aby sa púšťali do nejakého boja. Za čo? Za koho?

No a v 89., to sme si v tomto blogu v článku k 17. novembru už povedali. Netreba sa opakovať. Rodičia dnešnej strednej generácie neboli žiadni bojovníci, len komparzisti, ktorí mali predstavovať revolučné masy, a, len tak mimochodom, tiež vyrástli v mieri a v relatívnom blahobyte. Rady na banány, trabanty a škodovky, panelákové králikárne, rifle za bony od vexlákov… A nebolo dostať Snickers, či čo. Tak sa naštvali a išli nám vybojovať slobodu!

Proti “zvráteným indivíduám” , medzi ktoré progresívne naladený malý boh pomsty zaraďuje, ako inak, Trumpa, Fica, Orbána a Putina, volá do boja tých, čo ešte neprišli medzi tých pôvodne odhadovaných 60 000 slušne, primeraným spôsobom protestujúcich za mier či Mier Ukrajine. Protestuje sa za alebo proti? Už fakt neviem. Ale aby sme zas z toho nespravili nejaký ukrajinský boršč, keď je dnes ten maďarský guláš politicky nežiadúci: demonštruje sa za toho Šimečku (ostatných demonštranti v ankete nepoznali, ešte na Plavákovú si niekto spomenul), protestuje sa proti Ficovi a bojuje pre Mier na Ukrajine, s veľkým M, lebo to sú organizátori tých majdanov (s malým m, lebo to nie je vlastné meno, len označenie pre scenár vyvolania masových protestov mentálne slabších vrstiev spoločnosti s cieľom vládneho puču.)

Neviem, neviem, komu by sa autor článku, z ktorého som citovala na začiatku, po prípadnom volebnom víťazstve PS a vláde, ktorú by tá víťazná strana zostavila, chcel spravodlivo mstiť za svoje hlboké sklamanie z nenaplnených očakávaní. Odporúčam vinu zosobniť sebe!