naokraj

Dnes má byť v Bratislave ďalšie hádzanie polena pod nohy protest a pochod, tentoraz na podporu a za pokračovanie vojny na Ukrajine a za novú revolúciu už ktovieakej farby zase. Ide o anulovanie výsledkov demokratických volieb a štátny prevrat v Gruzínsku, a čo otvorene iniciátori predovšetkým z PS neprezrádzajú, aj u nás. Organizátormi sú ľudia z politickej mimovládky pod krycím názvom Mier Ukrajine. To sú tí, ktorí usporiadali v spolupráci s českým Nadačným fondom pre Ukrajinu a ukrajinskými partnermi na ukrajinskom veľvyslanectve zbierku na muníciu od českej zbrojovky STV Group. Vyzbierali 4,5 miliona eur od 70 000 darcov, dopravili na zabíjanie na Ukrajine 2 700 kusov munície, a ešte im ostalo na nákup 5 500 granátov do granátometov. Tie smrtiace prostriedky nazvali “dar pre Putina”. Neviem, či tá iniciatíva bola vôbec v súlade so zákonom, keďže naša republika oficiálne nie je vo vojne s Ruskom a nie je spojencom Ukrajiny, aj keď je pravda, že v skutočnosti na jej území prebieha proxy vojna medzi RF a NATO na čele s USA a za záujmy veľmocí, ktoré si opäť prerozdeľujú sféry vplyvu. RF si chce zachovať vplyv, ktorý jej ešte ostal po rozpade ZSSR a predísť hrozbe, že sa NATO k jej hraniciam priblíži aj na Ukrajine, USA chce mať pod kontrolou celý svet a potrebuje sa zbaviť prekážky, ktorou Rusko stále je. A sú tu tiež významné zdroje, ktoré potrebuje bulímická americká ekonomika, aby USA nemuseli zožrať samy seba.

Koncom minulého roka mali v USA 653 000 bezdomovcov s ročným prírastkom 12%, v štáte New York bol prírastok ešte vyšší ako bol priemer – 30%. A na ulici nežijú len dospelí, ale aj deti. Tu u nás veľkí obdivovatelia americkej demokracie a protiruskí nenávistníci v jednom kuse dokazujú, aké je to Rusko zaostalé a zanedbané a ako tam ľudia biedne žijú, a ak im ukážete moskovské metro a zábery z ulíc Moskvy či Petrohradu, majú ihneď poruke protiargument, že to ozajstné Rusko vyzerá inak; chatrče, blato, alkoholici a bité ženy, Rusi sú podľa nich primitívni mužíci, neschopní samostatne myslieť a zvyknutí poslúchať vodcu. Alebo sú to jednoducho hrubokrkí bitkári a násilníci. Síce, aby sa nepovedalo, dodajú niekedy, že nie všetci sú rovnakí, že sú medzi nimi aj normálni ľudia (napríklad ten Nemcov, Navaľný a tak), ktorí neznášajú Putina a nechcú, aby Rusku patrili také obrovské územia a zdroje surovín do budúcnosti, čo tak zúfalo pre vlastnú perspektívu potrebujú napr. USA. Žeby na boj proti morbídnej obezite a degeneratívnym neduhom, ktoré trápia ich spoločnosť?

Preklepla som si tú mierovú iniciatívu poriadajúcu dnešné mecheche v našej progresívnej metropole, aby som mala predstavu, kto za ňou stojí, čo sú to za ľudia. Na ich stránkach sa napr. dočítate, že ukrajinskí vojaci, ktorí bojujú aj za našu slobodu, by potrebovali fyzicky a duševne pookriať po dlhom pobyte na fronte, vyliečiť sa zo zranení a posttraumatickej poruchy, aby sa mohli vrátiť na bojisko a hrdinsky tam padnúť. Jedna pani, ktorá figuruje v kolektíve aktivistov tejto mimovládky, okrem toho, že sa angažuje v komunálnej politike (PS, SaS), je aj odborníčka na foundraising, čo nie je nič až také inovatívne, ako to v tej módnej angličtine pri letmom pohľade pôsobí. Je obdivuhodné, zvládať naraz toľko funkcií ako zvláda ona! Okrem iného aj zasadať v Správnej rade Divadla P.O.Hviezdoslava. To je ten, čo mu na tom, nami dezolátmi nepochopenom propagačnom plagáte odrezali hlavu a kráčali s ňou víťazne v sprievode pod dúhovou a ukrajinskou vlajkou. Jeden by si mohol myslieť, že sa tým symbolicky hlásia k pričleneniu k Ukrajine a ten preškrnutý slovenský kríž má asi znamenať, že odmietajú slovenský fašizmus kráčajúc v ústrety ukrajinskej demokracii. Slečna v červenom v pravom dolnom rohu, čo si ťuká do notebooku, asi práve tvorí nový dramaturgický plán divadla s avandgardnými hrami, happeningami a performanciami a Hviezdoslav, ten už je kaput, kto by sa prehrýzal tými nezrozumiteľnými veršami! Tá dúhová vlajka – to bol asi odkaz na boj za ľudské práva súboru moderného tanca, kde môže súložiť tancovať počas predstavenia každý s každým, aj s obecenstvom?

Jednu pani z tých organizátorov som stretla aj naživo, a to totiž v čase, keď mierila do vysokej politiky po zrejme neúspešnom pôsobení na jej nižších úrovniach. Kandidovala na kandidátskej listine OĽANO-NOVA, ako sa to neskôr vyvrbilo. Ponúkli nám totiž, z toho jej mimovládneho združenia, jedného z mnohých, v ktorých sa vo svojej kariére aktivizovala, taký workshop, ktorý mal byť zameraný na všakovaké bohumilé ciele, ako je tolerancia, odbúravanie predsudkov, vzájomný rešpekt medzi ľuďmi alebo niečo podobné. Nebola by som na to reagovala, aj tak ma už štvali tie brožúry s obrázkami a heslami vytlačené na drahom papieri od tých občianskych združení, zatiaľčo my sme si ešte aj papier a pero kupovali za svoje. Ale – a to bolo lákavé – bolo to zadara! Aj autobus, aj výlet, aj teplý obed! Naše už dospievajúce decká boli niektoré z takých rodín, čo ich nikdy nevzali ani do krajského mesta, lebo však začo a tiež načo, keď na nákupy alebo nebodaj za nejakou kultúrou, a ešte autobusmi, ktoré ani nejazdia, netreba, draho by to vyšlo. Tie tenisky či tričko sa kúpia aj u Číňana. Tak sme teda na ten výlet išli! Workshop nebol úplne zlý, decká si niečo nakreslili a aj si zahrali nejaké roly v rámci akejsi dramatoterapie, či čo to malo byť. A bola beseda o rasových predsudkoch. He, he, to teda bola sranda. Naše decká si podali lektorku, ktorá bola rómskeho pôvodu, ale vysvitlo, že vlastne medzi Rómami a v nejakej chudobe ani nežila. Sťažovala sa, že pociťovala na vlastnej koži nevýhody kvôli svojmu rómskemu vzhľadu. A tie moje decká, to ste mali vidieť! Vysvetlili jej, čo je to byť naozajstný Cigán a nemať príležitosti! Len som tak čumela – ešte nikdy som ich tak nepočula sformulovať myšlienky, takto rozumne, ale pritom aj pobúrene argumentovať. Myslím, že to tam samy prekukli, pochopili, že niektorí ľudia majú asi podobné akcie ako zdroj príjmov. A potom bol hlavný bod programu: obed. Môj rezeň putoval do žalúdka jedného z dvoch bratov, toho staršieho a väčšieho, u nich doma rezne asi často nemávali. Ja som šla na cigaretu a vtedy za mnou prišla tá pani, terajšia spoluorganizátorka pochodu, najprv so všelijakými lichôtkami na adresu našej skupiny, potom mi vykladala o svojich ťažkých časoch na predošlom pôsobisku (Dievčatko so zápalkami bola moja obľúbená smutná rozprávka), kde počas svojho aktivizovania sa v rôznych projektoch pre všelijako znevýhodnených skoro nemala ani čo jesť, aby sa postupne dostala k veci. Chcela v rámci predvolebnej kampane navštíviť naše mesto a okres a potrebovala kontakt na niekoho, kto by poskytol priestory a pomohol s akciou, Tak som trochu pomohla, po návrate domov som jej ten kontakt vybavila. Dlho v tom Matovičovom hnutí nepobudla, asi nebola sama, kto od neho nevidel ani euro na vlastné projekty, a teraz, pozerám, je zase vedle jak tak jedle, keď stavila na aktivizmus s PS. Niektorí ľudia si vedia vyfantazírovať aj sami seba a sú potom dosť zmätení, keď im tá predstava nechce reálne nejako fungovať.

Vypočula som si aj nejaké podcasty tých organizátorov, medzi ktorými je napr. aj taký s titulkom Igor Lukeš: Dúfam, že Biden dovolí Ukrajine používať americké zbrane na ciele v Rusku a pozrela pár ich propagandistických obrázkov a nemôžem si pomôcť, na mňa z nich pozerá extrémizmus a vidím za nimi ľudí s osobnostnými črtami psychopatov. Možno to znie tvrdo, ale mne fakt už pripomínajú tých fanatických islamských fundamentalistov, a ten ich “boj za mier” džihád.

Na záver predsa len trochu toho Pavla Orságha:

— A keď sa toto peklo vyvzteká,
či ozaj nastúpi zmier, pokoj neba?
Nenávisť ovládze-li sama seba,
z nástrahy zrodí-li sa bezpeka

a pravda sadne za stôl odveká?
Bude-li právo všetkých právom? chleba
hoj všetkým? Nebude pút? zbraní treba?
Česť bude práci, tvári človeka?

Ten kúpeľ krvi splynie očistením?
Milosrdenstva znežnie obrazom
sebeckosť? pýcha skrotne pokorením?
trojica lásky svitne príkazom…?
Alebo beda, beda — premoženým?
a menom pomsty beda — víťazom?