naokraj

Vôbec som nemala v úmysle nejako sa vyjadrovať k antisemitizmu (nielen) na Slovensku, ale prečítala som si tu článok, ktorý sa mu venuje a z vyjadrení autora cítim osobnú zaujatosť. Štve ma, že sa téma antisemitizmu a holokaustu často zneužíva na osočovanie a nálepkovanie a aj presadzovanie osobných záujmov a ambícií. (Chceš zabodovať na filmovom festivale? Urob film o holokauste!) Keď sa na nej priživujú všelijakí potrimiskári nielen z politiky, ale aj z oblasti kultúry a umenia, je to odporné. Všimli ste si, že odkedy vypukla vojna na Ukrajine (kde mali antisemitizmus a masové vyvražďovanie Židov obzvlášť obludné rozmery) a osobitne po tých masakrách Palestínčanov s tým holokaustovaním akoby uťal?

Poriadala som s dorastom z vlastnej iniciatívy zájazdy do Osvienčimu-Birkenau dávno predtým, než naši ako vždy politicky a ideologicky uvedomelí pedagógovia dostali k tomu metodické pokyny zhora. A presne odvtedy už nie! Mala som totiž pätnásť, keď som tam bola so školou, a to ešte ten tábor vyzeral, ako keby ho boli obete a ich kati opustili len včera. Ešte ich tam bolo cítiť. Kto nás tam vtedy sprevádzal, to si už nepamätám, ale mali sme na prehliadku aj na čítanie sprievodného textu v jednotlivých miestnostiach, ktorými sme prechádzali dosť času. A aj knižného sprievodcu som si tam kúpila. Nikto nás nepoháňal, pred nami a za nami sa nerútili žiadne turistické výpravy. My sme sa tam nesprávali ako na nejakej morbídnej výstave mŕtvych tiel. Mne to tam pri poslednom zájazde, ktorý som zorganizovala už začalo pripadať – okrem toho, že sme prehliadku absolvovali div, že nie v pokluse – ako v múzeu púťových atrakcií. A naši mládežníci pôsobili emocionálne sterilne. Nebolo sa čo čudovať, tak pôsobila aj poľská sprievodkyňa, ktorá nás očividne chcela mať len čo najskôr z krku a aj všetky tie zrenovované objekty a exponáty za sklom mi pripadali už len ako filmové rekvizity. A to nehovorím o tom, že sa nám ten zájazd vtedy (aj vďaka nemožnému prepravcovi, ktorý blúdil, kým našiel správnu cestu) dosť predražil oproti predkalkulácii, čo sme s kolegom radšej zaplatili z vlastného vrecka, akoby sme mali žobrať od účastníkov zájazdu alebo od našej vrchnosti, ktorá v tej dobe nezabezpečila na pracovisku ani toaletný papier na záchodoch pre zamestnancov.

K autorovi toho článku tu v blogu v Pravde, na ktorý som v úvode dala link by som mala niekoľko otázok. Napr. či si myslí, že Židia rasisti nie sú. Viem, že je rozdiel – ako upozornil vo svojom článku – medzi Židom a židom. Židom s malým ž sa môže stať gój, ak konvertuje, ale Židom je iba ten, kto má matku Židovku (chápem, lebo matka je vždy istá, otec nie.) Ale mne nie je celkom jasné, či by stačilo, aby matka vyznávala judaizmus, aby mohlo byť jej dieťa Židom s veľkým Ž. Skúma sa nejakým spôsobom rodokmeň tej matky? Lebo ak áno, o čom by to svedčilo? Že napr. niekto, kto má matku s predkami zo Zimbabwe, by podľa takého posudzovania príslušnosti k národu nemohol byť Slovák? Ako sa to potom odlišuje od toho, akým spôsobom sa určoval árijský pôvod podľa Norimberských zákonov a podľa Židovského kódexu, ktorý platil za vojnového Slovenského štátu?

Aj napriek tomu, že som si – aj od židovských historikov – čo-to prečítala o pôvode, príčinách a vývoji toho antisemitizmu na Slovensku, stále nesúhlasím, že Slováci sú xenofóbi, rasisti a antisemiti! Netvrdím, že sú vo svete nejaká výnimka a že nemajú niekedy niektorí naozaj hlúpe predsudky, lenže tá generalizácia a tá hyperbolizácia naozaj nie sú v poriadku. Ja to vidím na zámernú manipuláciu pomocou kritiky, vyvolávania viny, zneisťovania, udupávania zdravého sebavedomia v národe. A potom tí manipulátori vypichnú niekoľko príkladov z čias snáh o našu národnú emancipáciu, Štúra, Holubyho, Vajanského, vytrhnutých nielen z historického kontextu a ideologické plátky zaútočia v plnej poľnej na svedomie národa. A ocajchujú za slovákfašistov všetkých, ktorí by sa odvážili polemizovať s tým ich naratívom (fuj, to slovo sa mi prejedlo rovnako ako floskula na konci dňa) a ktorí podľa nich už číhajú za rohom, aby sa zmocnili štátu, nastolili autoritatívny politický režim, fašistickú totalitu a spustili prenasledovalnie kvôli pôvodu, sexuálnej či názorovej orientácii.

Po všetkých tých tlakoch, aby sme si sypali popol na hlavu a bičovali sa za svoje strašné previnenia ma zaujímalo, kto boli tí ľudia, za vyvezenie ktorých tá Tisova vláda zaplatila Nemcom 500 ríšskych mariek na osobu, ako žili a mysleli. U nás, ako som sa dočítala, prevládali ortodoxní, tí, čo ušli k nám, na to netolerantné Slovensko, pred pogromami z Moravy a z Haliča, resp. západnej Ukrajiny. Tak som sa dostala k pre mňa fascinujúcim literárnym príbehom . (Kto nerád číta dlhšie texty, čo je, myslím si, dosť typické pre generáciu s mobilmi prirastenými k rukám, nech si pozrie jeden zo slušných českých filmov na motívy poviedok Ivana Olbrachta, dostupný na internete, a ak by chcel vidieť, ako vyzerali židovské štetle vo východnej Európe, nech nazrie do ukrajinského Berdyčeva v Askoldovom filme „Komisárka“ podľa poviedky rusko-židovského spisovateľa Grossmana, ktorý ako vojnový korešpondent zdokumentoval vyvražďovanie Židov v Poľsku, na Ukrajine a Bielorusku.) A hoci je “Komisárka” film, ktorého kulisou je občianska vojna v porevolučnom Rusku, vyúsťuje do vízie budúcnosti, kde sa bývalá fanatická revolucionárka, vo svojej primitívnej slepej viere bojujúca za akési pokrokové idey, podieľajúca sa prv na chladnokrvných krvavých bratovraždách, nesie na konci svoje novonarodené dieťa v zástupe Židov idúcich do záhuby ako jedna z nich. Možno by to v tých, čo tlieskali, keď molotovove koktaily lietali v roku 2014 do Domu odborov na ruské zápalné obete v Odese, vyvolalo nejaké paralely… Ja si dobre pamätám tú Ukrajinku na ČT, ktorá tam v rozhovore s českým redaktorom vysvetľovala, že na Ukrajine nie sú žiadni náckovia, pretože medzi revolucionármi z Majdanu sú Židia! (A koniec-koncov, aj Zelenský je Žid, aj ukrajinskí oligarchovia, ktorí podporovali dlhoročný boj proti (pro)ruským separatistom na Donbase, napr. ten dnes izraelský občan Kolomojský.) Čo tým asi chcela povedať? Že byť Židom sa automaticky vylučuje s byť náckom?

Mohla by som sa tu rozpísať, ako to vidím ja, prečo všetko asi má ten antisemitizmus takú dlhú a pre jeho obete pohnutú históriu, prežíva niekde a u niektorých dodnes a vďaka čomu nachádza ešte vo svete stále takpovediac živnú pôdu. Ale bolo by to iba zhrnutie toho, čo o tom popísali už iní a povolanejší na také úvahy. Aj keď k úplne jednoznačným záverom nedospeli. Ale nemyslí si aj autor článku z linku na začiatku, že to nevyplýva iba z príčin na jednej strane? Čítala som v spomienkach jedného prvorepublikového sionistu, ktorý sa medzi vojnami presťahoval do dnešného Izraela a zakladal tam kibuc, že sa vrátil do Československa, keď ho sklamalo zabíjanie islamských kočovníkov, ktorí im dovtedy priateľsky pomáhali. Vrátil sa pred Mníchovom a skončil vo vyhladzovacom tábore.

Odpovede na otázku, ako mohol antisemitizmus viesť k takým ohavnostiam, akými bolo to priemyselné vyhladzovanie európskych Židov hľadal aj Claude Lanzmann,  autor a režisér deväť a pol hodinového francúzskeho dokumentu Shoah z roku 1985, v ktorom si popri historických dokumentárnych záznamoch možno vypočuť aj autentické výpovede účastníkov a svedkov tých tragických udalostí. (Kniha so záznamami rozhovorov vyšla v češtine v roku 2011.) Lanzmannova rodina sa prisťahovala do Francúzska z Ruska a počas prenasledovania Židov za nacistov sa skrývala. Lanzmann sa zúčastnil francúzskeho odboja a bol, čo sa určite tiež mnohým nepáči, ľavičiar, ktorý podporoval po vojne boj proti kolonializmu. Ako sa mohli obyvatelia Poľska v bezprostrednej blízkosti vyhladzovacích táborov tváriť, ako keby sa ich to netýkalo, viesť v susedstve toho pekla svoj normálny život? A po likvidácii tábora ešte aj prehrabať masové hroby, či sa v nich po Židoch nenájdu nejaké cennosti? Ako sa tak mohli tváriť ostatní obyvatelia okupovanej západnej Európy, ktorí, mimochodom, v drvivej väčšine, ak nekolaborovali s okupantami a nevyužívali príležitosti, vyplývajúce zo vtedajších pomerov, žili svoj každodenný život a o nič iné ako o seba sa nestarali? Dovtedy, kým sa ich to nezačalo týkať osobne. Že sa mlčky prizerali, je tiež jeden z usvedčujúcich argumentov, ktorý sa používa voči Slovákom, keď sú obviňovaní z antisemitizmu, ako keby boli bývali v tej dobe nejakou výnimkou! Tak sa chovali aj ľudia z iných národov, a niektorí oveľa horšie. Napríklad tí Ukrajinci, Lotyši alebo Litevci…

Len tak mimochodom, predovšetkým tí slovenskí sedliaci a veriaci kresťania zachránili v prepočte na obyvateľa najviac prenasledovaných Židov. A to aj napriek tomu svojmu údajne mimoriadnemu antisemitizmu.