naokraj

Môj najobľúbenejší druh humoru je ten čierny. Taký, čo tancuje na hrane, prekračuje hranice. Páči zámok na trinástej komnate. Keď sa ľudia občas ocitnú v naozaj zúfalých situáciách, presne v tých, keď za nimi beží medveď hnedý (teraz aktuálne!) rýchlosťou 60 km/hod. a jediný spôsob, ako mu ujsť je skočiť do priepasti, stáva sa, že si spomenú, ako na telesnej výchove namiesto obiehania bežeckého oválu sedeli s cigaretkou schovaní za búdkou s nástrojmi na udržiavanie školského ihriska, zatiaľčo na druhej strane fanatický telocvikár sadisticky pokrikoval na tlstoprdov na pokraji infarktu. A dostanú neovládateľný záchvat smiechu.

S tými cigaretami som neskoncovala, aj keď je to už nemoderné ako francúzske filmy. A tak som si vyšla na balkón, aj keď už je vonku celkom kosa. Chladné počasie má svoje výhody, v zime fajčím aspoň o päťdesiat percent menej. Pri dnešných cenách cigariet to je celkom slušná úspora. Máte ešte miestny rozhlas? My áno. Dosť mi ide na nervy, hlavne, keď v ňom vyrerúvajú Hej, sokoli! Myslím, že sú s mäkkým a že nejde o skutočných vtákov. Dnes okrem havárie časti miestnej infraštruktúry ohlásili aj akciu k 17. novembru. Vraj besedu s priamymi účastníkmi revolučných udalostí.

Tak som si teda premietla to naše zakladanie VPN (v prvé dni pod názvom OF) v našom zapadákove. V deň toho slávneho generálneho štrajku. U nás v robote na to všetci zvysoka ….., a ja som bola akurát po nočnej. Tak som šla demonštrovať na námestie. A ako som tak postupne podliehala nadšeniu a strácala nad sebou kontrolu, ktosi ma vytiahol na improvizovanú tribúnu. Dodnes mám iba nejasný pocit, že šlo o nejakú časť lešenia, alebo o niečo podobné a že tá plošina bola z plechu. Alebo žeby podstavec sochy toho partizána, ktorého tam postavili niekedy až v 80. rokoch a ja som ho prvý raz uvidela zasneženého, takže som si najskôr myslela, že to dieťa na jeho rukách je nejaká noša na chrbte ženy v čepci? Nešlo mi do hlavy, prečo máme na námestí sochu krojovanej Slovenky s batohom, veď nie sme nijaká írečitá slovenská dedina, kde by sa dodržiavali ľudové tradície, či konali folklórne festivaly… Až keď zišiel sneh, zistila som, že som si tú postavu vytesanú do kameňa otočila o 180° a pochopila som, že šlo asi o skrášlenie nášho mesta k okrúhlemu výročiu SNP. My sme sa totiž svojho času neplánovane a v drvivej väčšine asi aj nevedomky ocitli na jeho území, a pokiaľ viem, naozajstných povstalcov, okrem tých, čo pri prvej výzve, aby dobrovoľne odovzdali zbrane a nič sa im nestane, alebo tých, čo pri najbližšej príležitosti dezertovali, bolo len pár. Viem o dvoch slovenských partizánoch pochádzajúcich z nášho mesta. Jeden z nich bol pôvodom Čech. Nehovorím samozrejme o počtoch uvádzaných v dodatočných regionálnych historických materiáloch a štatistikách. Svoje údaje som získala metódou orálnej histórie od miestnych pamätníkov. A bol z toho aj jeden prúser, keď ma raz chcela udať na povinných oslavách taká jedna teta, vtedy asi funkcionárka SZPB, lebo začula, ako si robím srandu z holubov letiacich nad zástupmi bývalých partizánov v slávnostnom sprievode. Zmizla som jej včas z dohľadu.

Tie oslavy Nežnej revolúcie vo mne vyvolávajú deja vu: toto už sme – dokonca nie iba raz – zažili! Ale aby sme pochopili, ako sa tvoria dejiny, potrebovali sme vlastný autentický zážitok. Dali by sa počítať aj tie v 68. a nasledujúcich rokoch, ale to sme ešte z toho nemali rozum.

V deň toho tzv. generálneho štrajku u nás jeden MUDr. inicioval založenie toho OF (neskôr VPN). Keďže som niečo kecala (v stave podobnom asi tomu po užití psychoaktívnych látok vyvolávajúcich eufóriu) na pódiu na tom zhromaždení, kde boli najmä robotníci a radoví zamestnanci z okolitých závodov, onen pán MUDr. mňa aj môjho kamaráta, s ktorým som sa už od tínedžerských čias vždy ocitala neplánovane v nejakom poriadne trápnom maléri, pozval vtedy do svojej ambulancie v miestnej nemocnici. Nebol psychiater, sám ho asi trochu potreboval, alebo aspoň psychoterapeuta, lebo nejaká osobnostná úchylka tam isto iste bola. Tipujem histriónsku osobnosť. Alebo niečo podobné.

V tej ambulancii sme založili v našom mestečku miestnu organizáciu toho novembrového povstaleckého orgánu. MUDr., môj kamarát, dvaja chalani, ktorí, pokiaľ viem, dodnes žijú a sú podľa všetkého ešte relatívne zdraví, ja, dvaja chlapi zo záchranky, pracovník z kultúrneho strediska, ktorého sme podozrievali, že je niečo ako dvojitý agent, lebo z okna jeho kancelárie nejakí neznámi ľudia natáčali to zhromaždenie, na ktorom sme rečnili, a ešte jeden taký exot, zrejme iba neškodný cvok, ktorý sa prilepil k nám cestou a nedal sa odohnať.

Potom sme poriadali ďalšie schôdze a protesty. Účasť na schôdzach, ktoré sa medzičasom presunuli do obradnej miestnosti MsNV, aby sa tam po zrušení vedúcej úlohy KSČ vošli všetci záujemci o funkcie sa podstatne zvýšila, záujem o účasť na tých demonštráciách, naopak, slabla. Náš MUDr. – už na riadnej tribúne – stál v popredí a prednášal dlhé politické prejavy a my sme mu mali robiť krovie. Vysvitlo, že sa chystá byť lídrom akéhosi nového kresťanskodemokratického hnutia. Tak sme šli, ja, kamarát a tí dvaja dodnes žijúci zakladatelia miestnej vépéenky, radšej na čaj s rumom do bufetu v budove za tribúnou a prenechali sme úlohy v komparze iným ašpirantom na budúce uvedenie do izby revolučných tradícií. Ostatne, už pred nami aj tak MUDr. a jeho noví spolupracovníci tajili miesta konania ďalších zasadnutí výboru. Už nás z neho asi vylúčili. A nám to bolo celkom vhod. Eufória medzičasom vyprchala.

Už pred niekoľkými rokmi za mnou prišla do práce taká akási aktivistka s návrhom, aby som sa ako pamätníčka zúčastnila besedy o tých našich bojoch proti komunistickej totalite v roku 1989. Ako sa ukázalo, lanárila aj ďalších preživších. Vraj nás identifikovali z nejakých zachovaných materiálov.🙂 MUDr. by im na besedu iste rád prišiel, ale ten už umrel, kultúrny pracovník, z kancelárie ktorého nás nakrúcali údajne eštebáci sa rozviedol a odsťahoval. Jedného z tých zo záchranky som stretla po rokoch. Bol v zlom stave. Kvôli zárobku presedlal na kamionistu, dostal cukrovku a potom mŕtvicu. Dali ho do jedného zariadenia sociálnych služieb, ale dostal sa do potýčky s jeho vedením, keďže sa sťažoval na tamojšie pomery a zlé zaobchádzanie s klientami. Už si nepamätám detaily, ale konflikt s vedúcou toho zariadenia vyústil do trestných oznámení z oboch strán a vyšetrovateľ stránil tej druhej strane. A nepomohlo ani, keď sa obrátil na policajnú inšpekciu. Urobili z neho kverulanta a blázna. Bol na pokraji zrútenia a chcel sa protestne upáliť pred radnicou… Asi som mu to vtedy vyhovorila, alebo umrel skôr, ako by to bol stihol vykonať. Odvtedy som ho už nestretla…

A viem aj ako dopadli robotníci jedného z podnikov, ktorí boli aktívni na tých prvých demonštráciách. Starého riaditeľa zosadili, nové vedenie privatizovalo. Skoro všetkých poprepúšťali z práce. Archív sa stratil. V tom závode sa využívali aj sezónni pracovníci a bývala tam veľká fluktuácia. Ak tam človek odpracoval roky, mal smolu. Manžel jednej našej upratovačky o tie roky zamestnania, ktoré by sa mu zarátali do dôchodku, prišiel. Nemal ich čím doložiť. Bol po mozgovej príhode a trpel demenciou. Do nároku na starobný dôchodok mu ešte chýbala dosť dlhá doba, a ani ten invalidný nebolo poriadne z čoho vypočítať.

A podobne dopadli aj účastníci Nežnej revolúcie z okolitých fabrík. Tisíce prišli o zamestnanie. Opäť sme sa stali jednou z hladových dolín. Do opustených bytov v meste so starnúcim obyvateľstvom a do domov v okolitých obciach sa nasťahovali Cigáni. Hej, viem, nekorektné… Rómovia. Teraz prebieha proces integrácie zbytku ich nerómskeho obyvateľstva s nimi. Úspešne.

Čo malo nohy a nechcelo otročiť za minimálku, vzalo ich na plecia a odišlo za zárobkom, z ktorého sa dá uživiť rodina. Niektorí si medzičasom zvykli a už sa nevracajú. Cez prázdniny počujete na miestnom kúpalisku hovoriť decká všelijakými jazykmi. Vnuci na prázdninách. A poschodia v rodinných domoch postavených v dobách toho rozvinutého socializmu zívajú prázdnotou.

Pozvánku na besedu k 17. novembru som odmietla s tým, že by som im tam asi nepovedala, čo by chceli počuť. Ale iste som im tam nechýbala, tak ako ani ďalší preživší z nás, zaznamenaní v oných materiáloch, na základe ktorých nás našli. Bude dosť náhradníkov! Ostatne, už na svojom pracovisku som raz bola svedkom, ako si skupinka kolegýň spomínala na svoje prvenstvo pri zrode našej demokracie. Vraj zakladali v našom meste, presnejšie doma u jednej z nich, so svojimi manželmi (neskôr Demokratická strana! :-)) VPN! Neviem, kedy k tomu malo dôjsť, ale myslím si, že asi mesiac po tom, ako VPN zakladal MUDr. s nami, pretože minimálne jedna z tých zakladateliek bola v novembri kandidátka KSS.

Priznávam, dnes by som na tú besedu o 17. novembri aj šla. Ako divák. Zaujímal by ma totiž ten tvorivý prístup k histórii a tie svedectvá priamych účastníkov. Možno pozvali nejakú osobnosť. Napríklad Benčíka? To je tiež údajne jeden z otcov-zakladateľov. A kto bude v hľadisku, keď je to v podvečer a v školách nie je vyučovanie? Okrem zamestnancov toho nášho kultúrneho zariadenia a aktivistov, ktorí si odfajknú akciu.