naokraj

Tak sme sa zase raz pobavili. A to v krátkom čase až dvakrát: akýsi stand-up komik, ako si títo krčmoví zabávači hovoria (pardon, namiesto krčiem tu teraz máme kluby, puby, či ako sa to módne volá) sa veľmi vtipne vrátil k nevydarenému atentátu na premiéra, že vraj si ho nevieme ani zastreliť a Huliak v našej údajne verejnoprávnej televízii spadol zo stoličky nastraženej tak, aby sa na nej stačilo trochu posunúť. A nejaký aktivista ten pád, ktorý už nebol vo vysielaní, pod falošným menom svojím alebo svojho spoluaktivistu zverejnil niekde na internete. Ani jedno z tých “virálnych” videí som nevidela, z vystúpenia toho standupistu som počula len krátky zvukový záznam. Ale vyhľadala som si ktorýsi z jeho výstupov v “Silné Reči – Stand-up Comedy Show”  (vie mi niekto vysvetliť, prečo tam v tom názve programu píšu v slove reči veľké R?), a teda nic moc (česky). Prečítala som si komentáre k jeho humoru, a okrem iných som si vypočula aj komentár Nora Lichtnera zo známeho konšpiračného rádia, ktorý, mimochodom, celkom korešpondoval s názorom môjho syna, že tomuto druhu humoru nerozumiem, pretože neviem anglicky a nemám potrebný nástroj na jeho dekódovanie. Podľa tých mladých tridsiatnikov-štyridsiatnikov u starších generácií, okrem toho, že už u nich pokračuje demencia, má na ich neschopnosti chápať náročný anglický (anglosaský) humor podiel aj boľševická výchova, ruské filmy a Ein Kessel Buntes (robím si srandu – pre tých, čo by to nepochopili).

No hej, máte pravdu, mládežníci, rusky celkom dobre rozumiem, môžem kľudne pozerať ruskú komédiu bez titulkov a chápem aj zvláštnosti ruskej mentality a humoru. Je o niečo drsnejší, zemitejší a bláznivejší ako ten náš, a napriek tomu má hĺbku. Je v ňom tá nielen ruská duša. Určite som vždy vnímala, že je úplne iný, než je ten anglický či anglosaský, za ktorý som považovala, zrejme mylne, to, čo ma rozosmievalo v knižkách od Kingsleyho Amisa, Marka Twaina či Williama Eastlakea, Tento komik Makovický mi pripomenul netflixový seriál Sobík – jeho hlavného hrdinu. Už je to “pán”, žiaden mládežník, mala by som ho tak titulovať. Ale mám iba ja ten dojem, žs sa to k nemu nehodí? K takému Šterclovi, Kopeckému, Bohdalovej, Donutilovi, Lasicovi alebo Markovičovi mi to pasuje – k týmto standupistom akosi nie. A asi to nesúvisí s ich vekom. Naozaj nemusím prvoplánové vulgárne krčmové “vtipy”, nemám nič horšie, ako keď sa nejaký taký samozvaný “zabávač” ujme iniciatívy a začne nimi baviť spoločnosť. To sa hneď nenápadne zdekujem a vyhľadám si radšej nejaké tiché miestečko, kde netreba dávať pozor, aby som sa netvárila otrávene.

Tieto stand-upy mi pripadajú presne tak, ako keby ich otcami-zakladateľmi boli takíto rozprávači vulgárnych a primitívnych vtipov, ktorým chýba (dô)vtip. Namiesto toho, aby pošteklili rozum, dráždia miesta, kde sú ukryté tie najnižšie pudy. Čím agresívnejšie na ne útočia, tým sa zdajú tomu vyrehotanému publiku zábavnejšie. A je hrozne cool zúčastňovať sa týchto vystúpení. Patrí to dnes asi k povinnosti príslušníka progresívnej kultúrnej elity. Kedysi si skúsil niekde na východoslovenskej dedine v nedeľu doobeda nejsť na omšu! Bol by býval z teba vydedenec. Prázdninové nedeľné dopoludnia boli nudné, lebo všetka mládež trčala v kostole, len my s bratom sme mali za neznabožstvo očakávať večné zatratenie. Za to prirovnanie by som asi od nejakých bigotných katolíkov dostala na frak, ale ja podozrievam divákov tých stand-up show, že ich tie drísty údajných komikov nebavia až tak, ako sa tvária; že sa tvária tak rozveselene, aby ich tí druhí nepodozrievali z neoprávneného vniknutia medzi kultúrnu elitu. Lebo holdovať tomuto novému humoristickému žánru sa skrátka v ich kruhoch patrí. Ďalšia možnosť je, že sú medzi nimi aj takí, ktorým takýto vulgárny a prvoplánový “humor”- navyše nepôvodný, tupo skopírovaný od ich idolov z vyspelého sveta – stačí.

A pokiaľ ide o ten pokus neznámych aktivistov z nášho verejnoprávneho média o atentát na Huliaka, povedala by som, že v tom má prsty nejaký milovník horeuvádzaných kultúrnych podujatí. Pretože ten jeho vtip je presne v rovnakom duchu. Je to nejaký bývalý žiak, ktorý si podobné srandičky robil aj z učiteľa, keď mu podstrčil ku katedre stoličku na odlomenej nohe, alebo mu na ňu položil pripináčik, či natrel lepidlo. Nenadarmo sa hovorí, že čo sa za mladi naučíš, na starosť ako keby si našiel! Však, humoristi? A to ste kritizovali Huliaka, že sa správa ako hulvát z očovskej krčmy!

Ešte na jedno porekadlo si pri tejto príležitosti spomínam: Aký šiel, takého stretol!