naokraj

Má to hneď niekoľko dôvodov. Po prvé: nemôžem pod blogmi diskutovať, lebo nie som prihlásená. A po druhé: diskutujem už tým, že vyslovím svoj názor na vec – a potom nechám na tom druhom, aby si, trebárs aj len tak sám v sebe, vyslovil svoj. Keď som uverejnila najnovší blog, všimla som si, že ihneď bolo pod ním pár diskusných príspevkov. Nestihla som si ich prečítať a zmizli. Ostal jeden jediný. Očividne od niekoho, komu sa môj blog nepáči a kto možno nahlásil tie zmiznuté, lebo sa mu nepáčili názory v nich vyjadrené, podobne, ako sa mu nehodí ten môj.

Už ste niekedy vydráždili kŕdeľ husí? Ja áno. Pred mostíkom cez rieku cestou k starej mame sa vždy pásli na šťavnatej trávičke. Aj som tušila, že sa za mnou s natiahnutými gágormi a syčaním rozbehnú, vedené asi zlostným gunárom, ktorý sa obával ohrozenia jeho husacieho kŕdľa, ale nechcelo sa mi obchádzať nebezpečenstvo, radšej som sa podujala risknúť, že ma možno poštípu. Zrýchlila som krok a ony, keď nadobudli pocit, že už odvrátili hrozbu a odohnali neželaného votrelca, prestali hlasno gágať a vrátili sa k nerušenému štipkaniu pažite.

Na rozdiel od niektorých iných, príliš som tie husi nechcela provokovať. Snažila som sa nejako sa s nimi dohodnúť po dobrom. Toľkokrát som okolo nich prechádzala, a ony si stále nevšimli, že som iba okoloidúca a nemám v úmysle ich ani ošklbať, ani strčiť na pekáč. Že nie som ich gazdiná, ktorá si ich chová kvôli vyššie uvedenému a ktorú, div sa svete, poslúchajú, keď ich ide zavrieť do chlievika.

Ak sa mi však, milý jediný ponechaný diskutér, podarí niekoho z čitateľov vyprovokovať, aby sa trochu zamyslel spolu so mnou, i keď sa pritom v ňom všetko búri, možno mu zíde aj na um, že myslenie do chlievika vždy nezatvoríš!